Agresivita psov

Rôzne prejavy agresivity sú normálnou súčasťou komunikácie psov, ale v ľudskej spoločnosti sú sociálne neakceptovateľné. Agresivita je jednou z najčastejších porúch správania, ale určite najzávažnejšou čo sa týka možných následkov, keďže môže vyústiť do vážneho poranenia a niekedy až smrti obete agresívneho útoku (človeka alebo zvieraťa). Z toho dôvodu je mimoriadne dôležitá jej prevencia a už aj najmenšie náznaky agresívneho správania si vyžadujú zvýšenú pozornosť a primerané riešenie.

Dôležité je uviesť, že agresívne správanie nie je zďaleka len záležitosťou tzv. „nebezpečných plemien psov“, ale vo veľkej miere sa týka sa aj menších plemien, ako je yorkshire teriér, čivava, jazvečík či kokeršpaniel. Veľká časť pohryzení týmito psami sa odohrá v domácom prostredí a nie je nikde hlásená ani medializovaná.

Agresivitu psov je možné rozdeliť z viacerých hľadísk:

• podľa cieľovej skupiny, voči ktorej je agresivita namierená (voči ľudským a/alebo zvieracím členom rodiny, alebo voči neznámym ľuďom a zvieratám)
• podľa vyvolávajúcej príčiny alebo situácie
• podľa emocionálneho stavu zvieraťa, ktorý má za následok prejavy agresivity;
  z tohto hľadiska sa agresivita označuje ako dominantná (dnes však tento názov mnohí autori považujú za nesprávny) / ofenzívna a ako agresivita zo strachu a úzkosti / defenzívna.

Na odlíšenie ofenzívnej a defenzívnej agresivity je potrebné posúdiť „reč tela“ psa a výraz jeho tváre.

Postoj tela a prejavy obvykle spojené s ofenzívnou hrozbou:

• uši namierené dopredu
• oči sústredené na stimul
• pysky vertikálne zatiahnuté
• zdvihnutý chvost
• postoj tela naklonený dopredu, alebo pohyb
• zježená srsť

Postoj tela a prejavy obvykle spojené s defenzívnou hrozbou:

• uši stiahnuté dozadu
• rozšírené zrenice
• pysky vodorovne zatiahnuté
• chvost spustený dole alebo zatiahnutý
• znížená pozícia tela, ustupujúci postoj

Agresívne prejavy konkrétneho psa však nemusia byť jednoznačné, alebo sa môžu prelínať a kombinovať. Napríklad pes môže voči ľuďom, ktorí vošli na jeho územie, prejavovať ofenzívnu agresivitu založenú na teritoriálnosti, ale pri vyšetrovaní vo veterinárnej ambulancii sa môže správať s defenzívnou agresivitou podmienenou strachom. Iný pes zase môže prejavovať agresivitu voči známym aj voči neznámym ľuďom, alebo agresivitu prejavuje „v rodine“, ale voči cudzím ľuďom je priateľský, atď.

Agresivita psa voči členom rodiny

(a hlavne deťom) a jej riešenie sú považované za najnáročnejší problém. Nejedná sa tu len o riziko poranenia, ale aj o emocionálne následky správania zvieraťa, o neistotu, strach, žiaľ a sklamanie z toho, že domáci miláčik sa obrátil proti svojim majiteľom. Dôsledkom je často trvalé narušenie puta medzi majiteľom a psom a nezriedka aj žiadosť majiteľa o eutanáziu psa.

Majitelia psov by si mali byť vedomí toho, že agresivita neznamená len priamy útok a pohryzenie, ale za agresívne správanie alebo za jeho predzvesť sa považujú aj „miernejšie“ prejavy, ako je otáčanie hlavy a tela smerom od podnetu a snaha ujsť, stuhnutý postoj a uprený pohľad, dvíhanie pyskov a cerenie zubov, vrčanie, štekanie a chniapanie a dokonca aj zívanie, žmurkanie a olizovanie ňufáka.

Predátorské správanie

je považované za normálnu vlastnosť psov, ale ak je zamerané na známych ľudí a zvieratá, malo by byť považované za vysoko rizikové a malo by byť primerane riešené.

Cieľom predátorskej agresivity môžu byť osoby alebo zvieratá, s ktorými pes nebol dôsledne socializovaný, obzvlášť rizikové sú malé deti (hlavne dojčatá a batoľatá) v domácnosti, malí psi a mačky, morčatá, škrečky a králiky držané ako domáci miláčikovia.

Správanie sa môže prejavovať aj voči neznámym ľuďom (často bežci, cyklisti) alebo cudzím malým zvieratám.

Hryzenie pri hre

je normálnou interakciou medzi psami a niekedy je nesprávne nazývané agresivitou. Keď majitelia šteňa za toto správanie vždy neprimerane trestajú, môže dôjsť ku zvyšovaniu vzrušenia z hry, ku stupňovaniu hryzenia a potenciálne k vzniku vážneho konfliktu medzi majiteľom a psom.

K zmene hravého hryzenia na skutočnú agresivitu môže majiteľ prispieť aj nesprávnymi hrami so šteňaťom (napr. provokovanie šteňaťa, aby hrýzlo jeho ruku), alebo neúmyselným odmeňovaním a posilňovaním správania (napr. podávaním maškŕt, aby pes prestal so vzrušenou divokou hrou).

Agresivita súvisiaca so „zdrojmi“ (vlastnícka agresivita)

Výraz „zdroje“ sa týka jedla, kostí, hračiek a rôznych iných predmetov, miesta na odpočinok, prechodu cez dvere, pozornosti majiteľov, u sučiek jej šteniat, atď.

Spory o zdroje môže mať pes s každým ľudským alebo zvieracím členom rodiny, ale najviac ohrozené v týchto situáciách sú malé deti (odhaduje sa, že skoro 2/3 prípadov pohryzenia detí sa stali v súvislosti s chránením zdrojov psom).

Prejavy agresivity súvisiacej so zdrojmi môžu byť len mierne (napr. olizovanie ňufáka, dvíhanie pyskov, vrčanie), ale môžu vyústiť až do priameho agresívneho útoku. Problém môže zhoršiť nesprávne trestanie psa.

Agresivita súvisiaca s „neškodnými“ interakciami

Konflikty môžu opäť vznikať s členmi rodiny každého veku, s neznámymi ľuďmi alebo s inými zvieratami v domácnosti aj vonku, ale najviac sa objavujú pri kontakte psa s malými deťmi.

„Neškodnými“ interakciami sú: uprené pozeranie sa na psa s očným kontaktom, prihováranie sa psovi, prechádzanie okolo alebo prekračovanie psa, priblíženie sa k nemu, siahanie na neho rukou alebo nohou, skláňanie sa nad neho, dotýkanie sa, hladkanie, objímanie, bozkávanie, dvíhanie na ruky a iné manipulácie so psom.

Pes vníma tieto zdanlivo neškodné interakcie ako potenciálnu hrozbu a reaguje agresívnymi prejavmi rôzneho stupňa (od snahy ujsť a schovať sa, olizovania ňufáka a cerenia zubov až po útok a pohryzenie). U niektorých plemien a jedincov môže existovať genetická predispozícia pre takéto správanie (napr. u zlatých kokeršpanielov).

Psi, ktorí sa takto správajú, majú často nejaké fyzické ochorenie, bolesti alebo poruchu správania spojenú so strachom a úzkosťou. Agresivita spojená so strachom je najčastejšie dôsledkom chýbajúcej alebo nedostatočnej socializácie alebo traumatizujúceho zážitku v šteňacom veku. Reakcie psa agresívneho zo strachu sú často nepredvídateľné, a preto je takýto pes nebezpečný.

Agresivita súvisiaca s bolestivými a nebolestivými interakciami (iritačná agresivita)

Vzniká v situáciách, kedy osoba napr. ošetruje bolestivú ranu psa, podáva ušné kvapky pri bolestivom zápale zvukovodov, alebo psa bije, kope do neho, používa fyzické tresty pri výcviku, atď.

Agresivitu môže vyvolať aj nebolestivá manipulácia ako je ťahanie za vôdzku alebo obojok a iné pokusy o fyzické ovládanie psa. Pes reaguje agresívne, lebo sa cíti ohrozený alebo frustrovaný (napr. keď majiteľ psa ťahá preč od niečoho, o čo má pes záujem).

Agresivita medzi psami v jednej domácnosti

Agresivita môže vznikať u oboch pohlaví, ale agresivita medzi dvoma sukami je považovaná za viac rizikovú a potenciálne fatálnu (spory sa môžu objaviť alebo vystupňovať hlavne počas ruje).

Prípady agresivity sa objavia často vtedy, keď mladší pes dosiahne sexuálnu alebo sociálnu zrelosť, alebo jeden zo psov trpí nejakým fyzickým ochorením alebo poruchou správania. U samcov môže byť spúšťačom agresivity prítomnosť sučky.

Nesprávny postoj majiteľa a nesprávne zasahovanie do konfliktov môže problém ešte vystupňovať. Agresívny konflikt medzi psami je potenciálne rizikový aj pre človeka, ktorý sa pokúša oddeliť dvoch psov – vysoké vzrušenie psa spôsobí, že presmeruje svoju agresivitu na stimul spôsobujúci jeho frustráciu (t.j. na človeka, ktorý mu bráni v útoku na iného psa).

Agresívne správanie namierené voči jedincovi, ktorý nie je pôvodcom a spúšťačom agresivity, sa nazýva presmerovaná agresivita.

Agresivita voči cudzím psom

Najčastejšie sa jedná o agresivitu medzi samcami, menej často medzi sukami, ale niektorí psi reagujú agresívne na všetkých psov, prípadne na určité typy psov. Správanie psov môže byť defenzívne aj ofenzívne.

Pomerne častou príčinou tohto správania je nedostatok skúseností pri styku s inými psami (včasný odber šteniat, nedostatočná socializácia so psami, izolácia psa v „ľudskej“ rodine a nedostatok príležitostí na kontakt s inými psami).

Traumatizujúci zážitok z nepríjemného konfliktu s cudzím psom môže tiež viesť k agresivite. Majiteľ často neúmyselne posilňuje agresívne psa správanie svojim nesprávnym prístupom.

Agresivita voči cudzím neznámym ľuďom

je najčastejšie motivovaná teritoriálnym a ochranným správaním, strachom alebo bolesťou.

Teritoriálna a ochranná agresivita

Prejavuje sa v situáciách, keď sa cudzia osoba alebo zviera priblíži k členom rodiny alebo vstúpi na územie, ktoré pes považuje za svoje teritórium (dom, záhrada, auto). Často sa toto správanie posilňuje a zhoršuje tým, že cudzia osoba alebo zviera, ktoré len prechádzajú okolo plota po chvíli odídu, čo pes chápe ako výsledok svojho správania (t.j. že cudzinca odstrašil).

Iné formy agresivity

– materská (zameraná na ochranu mláďat)
– patofyziologická (spôsobená nejakým zdravotným problémom)
– idiopatická (bez zistenia príčiny)
– naučená agresivita je podmienená neprimeraným výcvikom
a neúmyselným posilňovaním zo strany majiteľa

Riešenie agresivity:

Akútny manažment konfliktu (pravidlá, ktoré je potrebné dodržať pri náhlom vzplanutí konfliktu):

• zachovať pokoj a rozvahu
• nekričať na psa ani na obeť
• psa netrestať fyzicky ani slovne kvôli riziku stupňovania konfliktu alebo opakovaného útoku
• umiestniť psa na bezpečné miesto (zavrieť do klietky alebo do inej miestnosti), prípadne aj s obeťou odísť z miesta útoku a psa dôsledne ignorovať
• poskytnúť pomoc obeti, prípadne zabezpečiť jej ošetrenie

Odporúča sa už málo intenzívny agresívny konflikt považovať za vážnu situáciu a začať ju primerane riešiť ešte skôr, než sa správanie rozvinie a stane sa nebezpečným.

Odborné riešenie agresivity sa začína vyplnením dotazníka k poruchám správania a podrobným odberom anamnézy rozhovorom s majiteľom. Dôležitý je rozbor situácií, v ktorých vzniká agresívny konflikt, t.j. kedy a ako sa správanie začalo prejavovať, aké sú okolnosti a spúšťacie podnety a aké je správanie psa a obete pred, počas a po konflikte. Potrebné sú aj informácie o prostredí, v ktorom je pes držaný a o vzťahoch psa s ľudskými a zvieracími členmi rodiny ako aj o vzťahu psa k neznámym ľuďom a zvieratám. Pri objasnení týchto skutočností môže pomôcť videozáznam udalosti.

Ako pri každej poruche správania, aj tu je potrebné základné klinické a laboratórne vyšetrenie zvieraťa, prípadne ďalšie vyšetrenia, aby sa potvrdili alebo vylúčili zdravotné problémy, ktoré by mohli viesť k prejavom agresivity (bolestivé ochorenia ako artritída alebo zápal zvukovodu, ochorenia spôsobujúce poškodenie zmyslových orgánov, atď.).

Postup pri riešení agresivity závisí od jej typu, ale prioritou by vždy malo byť zaistenie bezpečnosti pre ľudí aj zvieratá. V prípade, že je riziko poranenia (hlavne detí) vážne a bezpečnosť nemôže byť spoľahlivo zaistená, je rozumné rozhodnutie o umiestnení psa do iného prostredia (napr. do domácnosti bez detí), alebo v krajnom prípade o eutanázii psa.

Všeobecné zásady dlhodobého manažmentu agresivity psov:

1. ak sa u psa prejavujúceho agresívne správanie zistí ako súbežný problém fyzické ochorenie a/alebo celková chronická úzkosť, je potrebné ich liečiť a riešiť
2. identifikovať spúšťače agresívneho správania a motiváciu psa k agresívnemu správaniu, napr.:

• prítomnosť a dostupnosť „koristi“ (predátorské správanie) – zoznam „zdrojov“, ktoré majú pre psa mimoriadny význam(agresivita súvisiaca so zdrojmi)
• manipulácia, ktorá je zdanlivo neškodná, ale ktorú pes vníma ako ohrozujúcu (agresivita súvisiaca s manipuláciou)
• manipulácia so psom, ktorý trpí nejakým ochorením, napr. kvapkanie kvapiek do uší psa so zápalom zvukovodu (agresivita súvisiaca s bolestivou manipuláciou)
• charakter vzťahov s členmi domácnosti, charakter vzťahov s iným psami (zvieratami) v domácnosti
• konkrétny typ osoby, voči ktorej pes prejavuje agresivitu (napr. poštár, vysoký muž s bradou)
• neznáme zvieratá, voči ktorým pes prejavuje agresivitu

3. Zostaviť, zaviesť a dodržiavať program manažmentu agresivity:

• vyhýbanie sa spúšťačom agresívneho správania
• výcvik poslušnosti psa a jeho aplikácia v programe modifikácie správania; hlavnými metódami modifikácie správania sú desenzibilizácia na spúšťacie stimuly, kontrapodmieňovanie (nácvik primeraného správania s využitím odmien) a metóda tzv. negatívneho trestania: princípom tejto metódy je sociálna izolácia psa po prejavení agresívneho správania – nútený časovo obmedzený pobyt psa v málo podnetnom prostredí
• zavedenie pravidelného režimu psa a predvídateľných interakcií s majiteľmi alebo so zvieratami v domácnosti; o všetkom rozhoduje majiteľ, nie pes!
• vhodný je aj výcvik psa na relaxáciu a sústredenie sa na majiteľa
• zastavenie fyzického a verbálneho trestania, ktoré môžu agresivitu ešte viac vystupňovať
• používanie pomôcok na zabezpečenie bezpečnosti osôb a zvierat: náhubky, ohlávky, hrudné postroje, vôdzky, ochranné goliere, klietky, atď. a osvojenie si zásad bezpečnej manipulácie so psami
• majitelia psov by sa mali naučiť rozpoznávať signály, ktoré poukazujú na možný vznik agresívneho konfliktu (t.j. poznať reč tela psa, výrazy jeho tváre a možné prejavy agresivity)
• medikamentózna liečba agresivity (chemické psychofarmaká, Bachove kvetové esencie, homeopatiká, výživové doplnky)
• feromónová terapia môže pomôcť redukovať strach a úzkosť
• kastrácia môže mať efekt len u súk, ktoré navzájom bojujú počas ruje, kastrácia samcov môže byť prínosom, ale vždy by mala byť kombinovaná s modifikáciou správania a ďalšími opatreniami

Prevencia agresivity

• správny výber plemena psa (napr. pre domácnosti s malými deťmi sú odporúčané sučky menších a nekonfliktných plemien)
• dôsledná socializácia šteniat vo veku 3-12 týždňov;
• s použitím chutnej odmeny šteňatá naučiť, aby tolerovali manipuláciu (česanie, čistenie zubov a uší, strihanie pazúrov, podávanie liekov, atď.)
• výcvik základnej poslušnosti šteniat vo veku 2-4 mesiacov, intenzita a rozsah závisí od plemena; výcvik zopakovať v dospelosti a počas celého života vyžadovať od psa plnenie základných povelov; pri výcviku nepoužívať fyzické tresty ani nehumánne metódy a prostriedky, ale využívať princípy pozitívneho posilňovania (t.j. odmeňovať primerané a žiaduce správanie)
• zavedenie programu „Nič nie je zadarmo“; princípom programu je, že pes si všetko musí zaslúžiť
• poskytnutie dostatočne podnetného prostredia, interaktívnych a motivačných hračiek plniteľných krmivom a primeraných hier; so šteňatami a psami, u ktorých je pozorovaný sklon k agresivite, nehrať drsné hry, ktoré provokujú agresívne správanie (napr. naťahovanie sa o hračku, váľanie psa na zem, pritláčanie ho o zem, atď.)
• v prípade, že v domácnosti so psom sú malé deti, nenechávať nikdy psa s dieťaťom osamote – pri akejkoľvek interakcii je nutný rodičovský dozor!
• dieťa treba naučiť primeranej komunikácii so psom (touto problematikou sa zaoberá projekt Blue Dog / Modrý pes – viac informácií na www.modrypes.cz)

Prognóza

Prognóza agresivity je priaznivejšia, ak majú konflikty nízku intenzitu, boli identifikované spúšťače správania a teda konflikty sú predvídateľné. Problém s agresivitou však nikdy nie je možné považovať za trvalo vyriešený a je stále potrebné dodržiavať uvedené zásady.

---

Použitá literatúra:

T.De Keuster, H.Jung Aggression toward familiar people and animals, BSAVA Manual of Canine and Feline Behavioural Medicine, 2010
M.Bain Aggression toward unfamiliar people and animals, BSAVA Manual of
Canine and Feline Behavioural Medicine, 2010
S.Yin Low stress handling, restraint and behavior modification of dogs&cats, 2009
G. andsberg, W.Hunthausen, L.Ackerman Canine aggression, Handbook of Behavior Problems of the Dog andCat, 2006
H. ertová Poruchy chování psů a koček, Nemoci psa a kočky, Svoboda a kol., 2002

---

Autor článku: MVDr. Zuzana Stražanová

© MVDr. Zuzana Stražanová. Článok môže byť šírený, kopírovaný a používaný iba pre nekomerčné účely, a to len v neskrátenej podobe a s uvedením autorky článku a zdroja s aktívnym odkazom.